Rok 2015

Čo im pomáhalo rásť a dozrievať ku svätosti?

Marek, Melichar a Štefan boli tiež vojakmi, ale vojakmi Ježiša Krista. Už dávno sa pevne rozhodli bojovať za Jeho Kráľovstvo. Lenže za Ježišovo kráľovstvo sa bojuje celkom inými zbraňami, ako sú tie, čo držali povstaleckí vojaci – akými?

1. Zachovávanie viery, v ktorej boli pokrstení

2. Zachovávaním vernosti Katolíckej Cirkvi, ktorá im sprostredkovala Ježišove dary – krstné, rehoľné a kňazské povolanie a umožnila im vzdelanie, aby sa mohli stať správnymi ľuďmi.

3. Láskou ku všetkým ľuďom – i k tým, ktorí sú nepriateľmi. Počítali aj s obetou vlastného života. Vyrastali a žili v zložitej vojnovej dobe.

Počas noviciátu u Jezuitov Štefan a Melichar usilovne študovali a plnili mnohé úlohy. Každý z nich si musel sám pre seba overiť, či má potrebné vlastnosti – či má schopnosť vedie sa učiť a naučené si zapamätať, či má rozvážnosť v konaní, či má zdravý úsudok – čiže či vidí veci pravdivo a aj vie urobiť správne zhodnotenie, či má schopnú pamäť a ochotnú vôľu k činnosti a duchovnej dokonalosti. Či má dar reči pre kontakt s dospelými i deťmi, či má prívetivosť, úsmev, pevné zdravie, kondíciu – primerané sily na znášanie akejkoľvek námahy.

Musel byť dobre pripravený –

1. Na apoštolskú pohyblivosť – čiže vedieť žiť v ktorejkoľvek krajine sveta, kde sa bude sať lepšie slúžiť Bohu a účinnejšie pomáhať blížnym. To si vyžadovalo aj schopnosť učiť sa jazyky.

2. Na cestách viesť rozhovory s rôznymi ľuďmi – vzdelanými, nevzdelanými, rôznych vierovyznaní, s deťmi, starými. Ďalšou úlohou bolo kázať a spovedať a prinášať správy z rôznych krajín – ako tam ľudia žijú a pracujú.

3. Na zmenu miesta z donútenia, nedobrovoľne – čo sa často stávalo, keď počas povstaní bývali často duchovné osoby vyhnané z miest.

4. Na smrť – pri putovaní cez územia, kde sa bojovalo a rabovalo, kde bol mor, sa mohlo prihodiť všeličo – od ľudí i zvierat. 

Dvojročnú prípravu v noviciáte prežívali cestou šiestich skúšok:

1. absolvovať 30-dňové duchovné cvičenia – v tichu, modlitbe a rozjímaní počúvať Boží hlas a dobre spoznať cestu, na ktorú ho povoláva Ježiš.

2. Istý čas slúžiť ľuďom v nemocnici – v chorom vidieť trpiaceho Ježiša a s láskou mu slúžiť vo všetkom, čo potrebuje a ošetrovať ho.

3. Absolvovať tzv. žobravú cestu – vybrať sa na učenú cestu bez peňazí, bez jedla a bez vopred zabezpečeného nocľahu. O všetko sa mal v priebehu cesty ako vedel postarať sám. Táto cesta ho mala naučiť zhovárať sa s ľuďmi, zorientovať sa pri putovaní, znášať počasie, prosiť, ďakovať, poslúžiť, zarobiť si, spoznávať ľudí.

4. skúška ho mala pripraviť na znášanie urážok, poníženia, naučiť sa poslušnosti a pokore. Musel prijať také úlohy, ktoré boli pre neho ponižujúce.  

5. skúška mala preveriť jeho schopnosti učiť deti náboženstvo, tým, že sám vyučoval a pripravoval sa na vyučovanie.

6. skúškou sa pripravoval na všestrannú apoštolskú starostlivosť o všetky duše.

Marek síce nebol rehoľníkom - jezuitom, ale iste mnoho z týchto príprav tiež prežíval počas svojich štúdií a kňazského pôsobenia. 

Udalosti v septembri 1619

V roku 1619 sa vzbúrili proti katolíckemu rakúskemu cisárovi Ferdinandovi II. všetci protestanti v Čechách, na Morave a v Sliezsku. Spojili sa s uhorskými luteránmi a vyzvali sedmohradského vojvodcu Gabriela Bethlena, aby sa postavil na ich čelo. Bethlen už dávnejšie pomýšľal, ako sa zmocniť uhorskej koruny. Navyše bol tiež protestantom. Vyhovel im teda, zozbieral štyridsaťtisíc vojakov a pod vedením Juraja Rákocziho ich vypravil do Uhorska. Bethlen mal vo svojom vojsku veľa Turkov. Vo východnom Uhorsku vystupoval ako ochranca nekatolíkov, čím zastieral svoje mocenské ciele. Luteráni a kalvíni vojakov prijímali s veľkou radosťou, no katolíci s hrôzou a strachom. V Košiciach boli v tých časoch už katolíci v menšine. Povstalci zabrali kostoly a fary. Na čele s Rákoczim vtiahli 3. septembra do Košíc a chceli pre výstrahu odstrániť katolíckych kňazov. Vtedy začalo utrpenie kňazov Štefana, Melichara a Marka. Zatkli ich a najprv sa pokúšali rečami a sľubmi ich presvedčiť, aby sa vzdali katolíckej viery. Tri dni ich nechali o hlade a smäde. Ich to však nezlomilo. Potom v noci z 6. na 7. septembra ich vojaci postupným mučením chceli donútiť zriecť sa katolíckej viery. S mučením mali prestať až vtedy, ak kňazi zradia. Lenže kňazi nezradili, nezapreli svoju vieru. Ich vôľa a duch boli nezlomené. Prijali utrpenie, ktoré im zapríčinilo smrť.

Marekovi Križinovi Rákoczi ponúkol zhabané majetky ostrihomskej kapituly v Krásnej nad Hornádom. Marek ponuku neprijal. Odkázal Rákoczimu, že majetky nepatria jemu, ale ostrihomskej kapituly a nemá právo ich zaujať. Keď to Rákoczi počul, rozzúril sa a vydal rozkaz, aby všetkých troch umučili. Hajdúsi spustošili kaplnku a ich bili, rezali, sekali a pálili. Keď sa nepoddali, Marekovi a Melicharovi sťali hlavu. Štefanovi po mučení ešte zaťali dvakrát do krku a do hlavy a mysleli si, že je už mŕtvy. Potom telá všetkých troch hodili von do žumpy. Stalo sa to 7. septembra 1619. Štefan Pongrácz ešte asi dvadsať hodín žil. Okolo šiel kostolník Štefan Eperješi, ktorý počul stonanie a ešte sa rozprával so Štefanom. On mu povedal: "My už onedlho vystúpime do nebies k nášmu Spasiteľovi. Bojuj aj ty ako Kristov vojak víťazný boj, aby si dosiahol nebeskú korunu.

V stoke zostali telá ľuďom na výstrahu po celý nasledujúci deň. Chýr o udalosti sa rozniesol po celom meste. Ku stoke prichádzali ľudia. Tí hneď informovali manželku košického richtára a radili sa s ňou, čo robiť. Mŕtvych kňazov každý videl, dokonca aj členovia mestskej rady. Ich telá, ktoré mali poslúžiť na zastrašenie, vzbudzovali odpor voči mučiteľom a úctu k trom mŕtvym kňazom. Ľudia verili, že za takú strašnú smrť sú v nebi, a tak sa k nim modlili a prosili za seba. Keď členovia mestskej rady videli, s akou úctou sa ľudia zastavujú pri umučených, začali sa báť. Prikázali miestnemu katovi, aby telá mŕtvych kňazov vybral zo stoky a pochoval. Vykonal to tajne, v noci. O niekoľko mesiacov sa podarilo mŕtvych kňazov pochovať dôstojne. Za to vďačíme odvážnej žene, Kataríne Forgáčová, manželke zástupcu kráľa. Na mieste, kde boli mladí kňazi umučení, nachádza sa dnes sakristia univerzitného kostola Premonštrátov. Kostol postavili jezuiti z úcty ku trom mučeníkom. Nachádza sa na Hlavnej ulici v Košiciach.

Úcta k ostatkom a proces blahorečenia a svätorečenia

Prvú správu o umučení troch kňazov napísal do Ríma dva mesiace po ich smrti rektor humenského kolégia Dobokay. V novembri 1619 doplnil Dobokay správu o výpovede svedkov: domovníka Eperjessyho, vdovy Gadóczyovej a jej dcéry Alžbety.

V marci 1620 prišiel Gabriel Betlen do Košíc, kde sa stretol s uhorským palatínom Žigmundom Forgáčom. Pri tejto príležitosti sa konala veľká slávnosť, na ktorej bola prítomná i palatínova manželka Katarína. Počas zábavy požiadal Bethlen Katarínu o tanec. Tá súhlasila, ale len s podmienkou, že jej vydá telá zabitých kňazov. Na Bethlenov príkaz jej kat telá vydal. Katarína ich odviezla do Nižnej Šebastovej pri Prešove. Tam ich uložili pod oltárom Panny Márie. Neskôr ich Forgáčovci dali previesť do svojho sídla v Hertníku pri Bardejove, kde ich uložili v krypte nového kostola sv. Kataríny.

V roku 1628 poveril arcibiskup Pázmaň veľkovaradínskeho biskupa Imricha Lóšiho (Lósy) úradným vyšetrením celého prípadu. 25. septembra 1628 poslali pápežovi z Viedne petičný list so žiadosťou o uznanie košických mnčeníkov za svätých uhorskí magnáti: uhorský palatín gróf Mikuláš Esterházy, chorvátsky bán Žigmund Erdődy, gróf Krištof Bánffy, gróf Mikuláš Frangepán, gróf Mikuláš Forgách z Gýmeša, gróf Ján Pálffy, gróf Daniel Esterházy a Štefan Patachich.

Arcibiskup Peter Pázmaň dal ostatky mučeníkov previesť v roku 1635 do Trnavy. Grófka Katarína Forgáčová ich dala zabaliť do purpuru a uložila ich do cínovej rakvy. Ostatky umiestnili v kláštore klarisiek, kde bola predstavenou grófkina dcéra Mária.

V roku 1661 vikár Szegedi (poverený ostrihomským arcibiskupom Jurajom Lippaym) pokračoval vo vyšetrovaní. Výsledok bol aj s prosbopisom poslaný pápežovi Alexandrovi VII. V roku 1684 posiela do Ríma správu o mučeníkoch ostrihomský arcibiskup Juraj Selepčéni-Pohronec. V Ríme tieto správy prijali s vážnosťou, ale neponáhľali sa s potvrdením mučeníctva. Situácia sa ešte viac skomplikovala po zrušení jezuitskej rehole v roku 1773.

Po zrušení kláštora klarisiek boli ostatky mučeníkov prevezené do uršulínskeho kostola sv. Anny v Trnave.

Záujem o mučeníkov oživili jezuiti, ktorí sa po obnove rehole vrátili do Trnavy v roku 1853. Postulátor P. Jozef Boero v roku 1855 predložil listy týkajúce sa kanonizácie svätcov.

15. januára 1905 ich pápež Pius X. vyhlásil za blahoslavených. Časť ostatkov každého mučeníka v relikviároch boli odoslané do Ríma. V opatere Spoločnosti Ježišovej v Trnave zostala väčšina ostatkov pátra Pongráca a pátra Grodeckého. Uložili ich v trnavskom jezuitskom kostole pod sklo na bočnom oltári Panny Márie. Menšie ostatky všetkých troch mučeníkov boli prevezené do Košíc kde boli uložené v premonštrátskom kostole a potom 7. septembra 1919 (v deň 300-ho výročia ich smrti) ich preniesli do dómu sv. Alžbety. Časť ostatkov Melichara Grodeckého šla do poľského Tešína, do novej kaplnky zasvätenej blahoslavenému Melicharovi. Ostatky Marka Križina preniesli aj do ostrihomskej katedrály. Menšie ostatky odovzdali arcibiskupskému chrámu v Záhrebe. Časť z nich poslali aj do rodiska blahoslaveného – Križevca.

V dóme sv. Alžbety v Košiciach je od roku 1923 prekrásny oltár troch košických mučeníkov s ich relikviami.

Mučeníkov svätorečil Ján Pavol II.
Košických mučeníkov svätorečil počas svätej omše na košickom letisku 2. júla 1995 prvý slovanský pápež v histórii svätý Ján Pavol II., vlastným menom Karol Wojtyla (18. 5. 1920 - 2. 4. 2005).
Jeho návštevu pripomína tabuľa na juhozápadnej stene Dómu sv. Alžbety i druhá pri vchode do Seminára sv. Karola Boromejského na Hlavnej ulici, kde sa naobedoval a oddýchol. Južne od dómu, na priľahlom chodníku vďaky, sa vyníma jeho pamätná dlaždica.

Slovo „mučeník“ pochádza z gréčtiny a znamená svedok. Nie od každého Pán Boh žiada svedectvo formou mučeníctva, ale aj my v eRku – s pomocou príhovoru našich patrónov - chceme byť denne SVEDKAMI RADOSTI Z VIERY.

Teraz už svätý pápež Ján Pavol II. nás slovami modlitby povzbudzuje, aby sme aj dnes svedčili o Pravom Živote a Pravej Láske. Zveruje nás do ochrany Panny Márie a prosí o silu Ducha Svätého:

„Mária, Matka žijúcich, Tebe zverujeme vec života...Daj, aby všetci veriaci v Tvojho Syna dokázali otvorene a s láskou ohlasovať ľuďom našej doby Evanjelium života...aby mohli budovať so všetkými ľuďmi dobrej vôle civilizáciu pravdy a lásky....“
Ján Pavol II. (z encykliky Evangelium vitae)

„Otče, silou Ducha Svätého udržuj Cirkev v horlivosti za novú evanjelizáciu a veď naše kroky po cestách sveta, aby sme životom ohlasovali Krista a svoju pozemskú púť zameriavali na mesto svetla.“ (z modlitby Jána Pavla II. na slávenie Veľkého jubilea roku 2000)

Stiahni v PDF: www.sered.fara.sk/erko/images/rozne/svatorecenie-patronov-eRka.pdf

KOMIX PATRÓNOV: www.sered.fara.sk/erko/images/rozne/komix-kosicki-mucenici.pdf

Svätí košickí mučeníci
Marek – Melichar – Štefan
patróni eRka

Zomreli v Košiciach mučeníckou smrťou 7.9.1619.
Zabili ich povstaleckí vojaci za to, že sa nechceli vzdať viery.

Ježiš od nich žiadal svedectvo o prítomnosti lásky vo svete. Svedectvo pre ľudí, ktorí už prestali v lásku veriť, ktorým láska chýba v konaní. Aby táto viera v srdciach ľudí znovu ožila, aby sa ľudia o láske presvedčili, podali Marek, Štefan a Melichar dôkaz - obetu vlastného života, čím sa najviac mohli podobať Ježišovi.

Prosme našich patrónov o svetlo a silu pre eRko. Veď ich služba bola v mnohom podobná našej službe. Aj dnešná doba potrebuje svedkov.

Svätí Marek, Melichar a Štefan,
pomáhajte nám dnes byť svedkami radosti z viery.

Ako sme si ich vybrali za patrónov?

Čítať ďalej...